Vrch Železník s baníckou osadou

Železník, vrch vysoký 814 m, leží v Revúckej vrchovine. Na jeho úpätí a svahoch sa nachádzajú 4 obce – Sirk s bývalou baníckou osadou Železník, Turčok, Nandraž a Rákoš s osadou Rákošská Baňa. Tvoria ho karbónové zlepence, kremene a rôzne kryštalické bridlice s výskytom magnezitu, sideritovej a ankeritovej železnej rudy, ktorá sa tu v minulosti ťažila.

Starší autori, ktorí sa zaoberali problematikou baníctva považovali za pravdepodobné, že ťažba železnej rudy sa v Železníku začala už koncom doby laténskej a že rudu ťažili tu bývajúce alebo týmto územím prechádzajúce keltské a iné kmene (Kvádi, Kotíni, Sarmati,...). Začiatok ťažby v tomto ložisku možno pravdepodobne datovať až do rímskych čias. (2.-3. stor.) Okolité obce vznikli v 13. až 14. storočí ako poddanské obce (obec Sirk sa 1. krát spomína od r. 1350, Rákoš v r. 1387 a Turčok až od r. 1427. Avšak v rokoch 1555-1556 boli spomínané obce zničené Turkami.

Vysoká pec v Červeňanoch

Ložisko železnej rudy patrilo medzi štyri najväčšie ložiská v Rakúsko-Uhorsku. Prvé písomné správy o ťažbe sú zo 14.-15. stor., ktoré hovoria o majiteľoch taviacich pecí a hámrov postavených v okolí Železníka – šteliaroch. V 16. stor. kedy sa natoľko rozšírila výroba železa, že na jej reguláciu bol potrebný vrchnostenský zásah. V roku 1585 hradný pán na Muráni Július Herbestein na žiadosť šteliarov  (šteliarsky cech) vydal Artikuly šteliarov (Prothokoll štellarsky najstarší ab Anno 1585) muránskeho údolia, ktorými upravoval vzájomné vzťahy podnikateľov (šteliarov), ako aj vzťahy medzi podnikateľmi a robotníkmi. Do kraja pod Železník zavítal aj Jánošík. Istý čas sa tu zdržiaval a občas sa sem vracal. Jánošík rád hrával kolky, a pretože baníkom neraz pomohl, vďační mu vybudovali v lese medzi Sirkom a Revúcou kolkáreň.

Okolo roku 1730 nadobudol bane v Železníku aj štát a rudou z nich zásoboval svoju železiareň v Tisovci. V roku 1852 bola založená kapitálovo silná Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť so sídlom v Rimavskom Brezove, ktorá bola najväčším výrobcom železnej rudy v Uhorsku a vlastnila 74 % všetkých banských polí v Železníku. Zvyšné percentá patrili štátu a do súkromného vlastníctva rodinám Schvarz, Latinák, Cékuš a Pavel Dobšinský (miestny kňaz a otec Pavla Dobšinskéhom, ktorý spracoval jednu z povestí do rozprávky Železník na základe podania Michala Laciaka spod Železníka). V Rokoch 1870-1874 bola južne od obce Sirk v blízkosti rudných ložísk bola vybudovaná železiareň Červeňany 13,47 m vysoká pec na drevené uhlie.

V roku 1881 sa zlúčila Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť so Šalgótarjánskou spoločnosťou pre rafináciu železa a za účasti kapitálu 7 miliónov zlatých  vystavujú závod a rapídne zvyšujú ťažbu.

Do roku 1883 v Železníku robotníci nežili, všetci bývali v okolitých obciach v svojich alebo prenajatých bytoch. Prvé byty pre robotníkov začala stavať Rimamuránska spoločnosť v roku 1882-1885. Najprv sa vybudovali budovy „Na kríži“ a horná kolónia Ladislav. „Na Železníku budujú robotnícke mesto“ napísal časopis RozsnyóiHíradó 26.8.1883. Po dokončení výstavby bývala v Železníku v robotníckej osade asi štvrtina robotníkov, ostatní bývali v okolitých obciach. Štátne bane však stavali byty neskôr. V roku 1855 začali raziť štôlňu Ladislava. V roku 1892, postavili 4 km úzkokoľajnú železnicu z Rákošskej Bane do Sirku. Údolie nad Červeňanmi preklenul tzv. veľký most (dlhý 62 m), železnica na ňom tvorila zákrutu 50° (bol to prvý most v Uhorsku so zákrutou). Prvé vozíky boli ťahané koňmi, ktoré neskôr vymenila parná lokomotíva. Ďalšou investíciou bolo v ťažkom teréne vybudovanie lanovej dráhy Železník – Likier (1881-1883), a následne lanovej dráhy Železník - Tisovec 1902.

Štokovec

Štátne bane stavali neskôr. V rokoch 1913-14 postavili byty v osade Alžbeta (r. 1920 premenovaná na Šrobárovú), kde bolo 18 bytov a potom postavili 2 dvojposchodové domy s 30 bytmi v chotári obce Sirk – Štokovec.

Od roku 1917 sa po založení prvých odborových organizácií začal rozvíjať aj spoločenský život v osadách Železník a Rákošská Baňa. Odborové organizácie zakladali knižnice, usporiadali prednášky, divadlá a zábavy. Úradníci a technici mali účasť na robotníckych podujatiach zakázanú. Spoločenský život v osade bol obmedzovaný na nedele a sviatky. V tieto dni sa robotníci schádzali „Na kríži“ pri pive, hrali karty, šachy alebo iné hry, iní v čítarni čítali noviny, ale najviac baníkov chodilo do 2 kolkární, ktoré v roku 1906 postavila spoločnosť v Železníku (pričom sa pri stavbe prejavilo kastovníctvo: úradníci mali svoju kolkáreň a podúradníci taktisto). Kolkáreň pre robotníkov postavil Čítací spolok.

Jazierko – plaváreň (v zime)

V časti pod Krížom a kolkárňou sa nachádza jazero, ktoré miestni nazývajú Plaváreň. Toto jazierko bolo umelo vytvorené a v čase najväčšej slávy baní sa tu člnkovala dcéra majiteľa baní.

V dnešných časoch je využívané na oddych, pikniky a v zimnom období na zimné športy.

Kino Stachanov v časti Ladislav

V lete 1929 sa prvé nemé filmové predstavenia konali v novej zhromažďovacej miestnosti pred baňou Ladislav. Od roku 1932 to boli už zvukové filmy a do kina už chodievali ľudia aj zo susedných dedín. V tridsiatych rokoch to bolo jediné kino v bývalom Revúckom okrese.

Od roku 1919-1944 sa v baniach už nezaviedla nijaká nová technika, mechanizácia, ostali dobývacie metódy, postupy, doprava, údržba, vetranie, odvodňovanie, osvetľovanie. V lete 1929 sa prvé nemé filmové predstavenia konali v novej zhromažďovacej miestnosti pred baňou Ladislav. Od roku 1932 to boli už zvukové filmy a do kina už chodievali ľudia aj zo susedných dedín. V tridsiatych rokoch to bolo jediné kino v bývalom Revúckom okrese.

Bane v Železníku sa stali pre bojovníkov Slovenského národného povstania veľkou oporou. Okrem bezpečného úkrytu poskytol závod partizánskym skupinám dynamit, rozbušky, nákladné auto, pneumatiky, benzín, olej a kone. Obyvatelia zásobovali jednotlivé partizánske skupiny potravinami, šatstvom, obuvou a inými potrebami. V decembri 1944 a januári 1945 počas dunenia frontových bojov takmer všetko obyvateľstvo baníckych osád a okolitých obcí (vyše 3000 ľudí) ukrývalo v baniach a najviac v štôlni Ladislav. 23.1.1945 Sovietská armáda oslobodila závod a obce v okolí Železníka.

Banícka osada Ladislava a Štokovec

Prostredie okolia ponúka krásny výhľad na dolinu a okolité kopce.

V povojnovom období bolo túžbou robotníkov, aby bane zostali znárodnené, preto baníci Rimamuránskych baní v Železníku a robotníci z Rákošskej bane poslali v roku 1945 niekoľko rezolúcií československej vláde i Slovenskej národnej rade. 28.10.1945 prezident podpísal dekrét o znárodnení baní. 1.1.1946 je vytvorený národný podnik Železorudné bane so sídlom v Rožňave a neskôr v Spišskej Novej Vsi. V roku 1951 sa začal realizovať projekt rozsiahlej investičnej výstavby závodu. Kým v období kapitalizmu (1849 – 1944) sa vyťažilo asi 45 %, počas 20 rokov socializmu 12 % celkovej vyťaženej železnej rudy, čo predstavuje približne 40 miliónov ton železnej rudy.

Pre vyčerpanie kvalitných zásob rudy boli bane v železníku a Rákoši v rokoch 1964-1965 zastavené. Posledný vozík železnej rudy vyšiel z bane 24.6.1965.