ROZPRÁVKA
ŽELEZNÍK
Jana Libáková
(podľa povesti Železník, Prostonárodné slovenské povesti, Pavol Dobšinský)
Bolo raz jedno kráľovstvo za morom, v ktorom žil kráľ so svojím synom. Ten kráľ bol však veľmi chamtivý a tak vďaka svojmu šikovnému generálovi s vojskom vyraboval a spustošil všetky kráľovstvá naširoko ďaleko.
Raz sa generál dostal s vojskom do prenádhernej krajiny šírych lúk, úrodných pastvín a hlbokých lesov. Keď sa však postavil pred samotného kráľa a jeho nádhernú dcéru, na prvý pohľad sa do princeznej tak zaľúbil, že okamžite zabudol prečo vlastne do ich kráľovstva prišiel.
O blížiacom sa vojsku už múdry kráľ vedel dopredu a dobre sa naň pripravil. Dal si zavolať tri ježibaby a požiadal ich o ochranu svojej krajiny. Tieto tri sestry boli veľmi mocné čarodejky. Spolu vyriekli čarovnú kliatbu a odplatili sa neprajníkom za krutosť a chamtivosť.
Na mieste premenili generála na ozrutného kamenného obra, kráľa s princom spoza mora zakliali na jastrabov a všetko zhabané bohatstvo zakliali do čarovnej truhlice tak, že ho nikto nemohol využiť so zlým úmyslom a len pre svoj prospech. Generál dostal prezývku Železník a jeho novou úlohou bolo nespustiť oči z čarovnej truhlice, aby sa nedostala do nepovolaných rúk.
Mladý princ zo začarovaného kráľovstva nechcel ostať po zbytok života jastrabom aa tak sa vydal do sveta, aby sa pokúsil krutú kliatbu odčiniť a napraviť chyby, ktoré otec s generálom napáchali.
V kráľovstve zachránenom ježibabami žila jedna mať a mala jediného syna. Nemali nič, iba dva voly a slivkový sad, ktorý museli na zimu vyrúbať, aby od chladu nepomreli. Keď prišla jar, zapriahol syn voly, zoral sad a nasial maku. Ale keď mak dozrieval, všetky vtáčiky sa naň už s chuťou chystali.
Syn vytiahol dakde z kúta kušu, čo mu ostala po otcovi. Nuž s tou kušou v sade neúnavne striehol. Raz, ako tak strážil, spustil sa mu na mak mladý jastrab. Janko pochytil kušu a prásk! Postrelil jastrabovi krídlo. Ale to nebol hocijaký jastrab. Jankovi prezradil, že je zakliatym mladým princom a jeho otec je kráľom všetkých jastrabov.
I zaniesol ho Janko k svojej materi. Dobre sa oň mamka postarala a bylinkami vyliečila, ale kým sa jastrab vyliečil, prišli o ich dva voly, lebo pahltný jastrab naveky len mäso k jedlu pýtal. A keď syn nemohol strážiť sad, vtáci im vyzobali aj všetok mak. Ostali už ako na holej dlani.
„Ej, braček - gazdíček, my takto nevyžijeme,“ povedal jastrabík, keď už mohol poletovať.
„Nuž takto vyžijeme: My dvaja pôjdeme k môjmu otcovi, aby ti dal dáku náhradu za to, že som ti tie voly zjedol.“
I vydali sa spolu na dlhú cestu. Jastrabík poletoval popredku a Janko sa držal už len za ním. Prišli až k moru. Mladý jastrab hneď preletel, ale Janko ďalej nemohol.
„Len nebanuj,“ zavolal mu jastrabík z druhého brehu. „U môjho otca sa nájde aj na to spôsob, ako by človek cez more prešiel.“
A onedlho priletel aj s červenou plachtou. Tú plachtu rozprestrel na more a ona ich oboch preniesla na druhý breh. Keď už boli na druhom brehu, jastrabík povedal: „No, braček - gazdíček, teraz je už všetko dobre. Najsamprv ti darujem túto červenú plachtu, aby si mohol putovať aj cez moria. A teraz ťa zavediem na tamtú horu k môjmu otcovi. Ale ty nič neber okrem starej truhlice. Tú si vypýtaj, s tou sa ponáhľaj domov.
Bude ti, ako ti ešte nikdy nebolo.“
I urobil Janko ako mu jastrab poradil, od kráľa truhlicu vypýtal a rezko sa vybral cestou naspäť. Mora sa už nebál, preniesla ho cezeň červená plachta. Ale za morom už cítil únavu a chcel si odpočinúť. Uložil sa tam na jednej širočiznej lúke a veru už aj hlad ho premáhal. Voľačo sa mu zazdalo, že hádam v tej truhlici bude dačo na zjedenie. Otvoril truhlicu, a tu sa z nej vyhrnulo mnoho všakovakého statku, väčšieho i menšieho. Volov, koní, oviec, kôz, husí, sliepok, kačíčeniec. I otvoril truhlicu z druhého kraja. Odtiaľ zas vyskočilo ukrutne mnoho vojska, až strach pomyslieť.
Nazrel Janko aj do prostrednej časti. V tej sa zaligotali zlaté mince. A koľkokoľvek z nich bral, z množstva v truhlici nič neubúdalo.
„Hej, chlape, bolo by už načase poberať sa ďalej!“ zhováral sa Janko sám so sebou. „Ale ako? Ako mám to všetko zase dnu vpratať?“ Nevedel si s tým nijako poradiť, nuž len sedel a sedel utrápený, umučený, akoby ho na kríž pribili.
Ako tak sedel, prikmotril sa k nemu chlapisko ozrutný ani dáka hora a čierny ako uhoľ. Bol to Železník.
Ten bral svoju novú úlohu veľmi zodpovedne. Oči po celý čas nespustil ani z Janka, ani z darovanej truhlice.
„Však by ti už bolo treba vohnať dnu tie čaty,“ povedal mu Železník. „Bolo, bolo,“ pritakal Janko. „Len či vieš poradiť, ako?“
„Ej, akože by som nevedel, veď som na to sem prišiel! Aj ti ich vženiem, len či mi odprisaháš, že si nevezmeš kráľovu dcéru za ženu.“ „Veruže nevezmem, na ženbu nemám ani pomyslenia,“ odpovedal Janko.
Nato železný chlap rezko obehol okolo celého statku i vojska a hneď sa všetko razom zhrnulo naspäť do truhlice. Rozišli sa každý svojou cestou, iba čo Železník ešte Jankovi zavolal: Aleže pamätaj, čo si mi dnes prisahal! Lebo ak nie, keď ťa pochytím, na márne kusy ťa roztrhám!“
Po návrate domov sa Jankovi a jeho materi život na ruby obrátil. Časom si dal kaštieľ postaviť, hrdé šaty nakúpiť a kráľovi odkázal, že ak mu nedá svoju dcéru za ženu, nech sa poberie aj s ňou jemu pod pece prikladať. Chýry o vojsku v truhlici sa rýchlo po krajine šírili a tak mu kráľ vďačne sľúbil dcéru za ženu. Janko na dohodu s obrom úplne zabudol, sobášom ju porušil a to veru robiť nemal.
Viezli sa na sobáš v krásnom kočiari. Iba kde sa vzal, tu sa vzal ten obor Železník a rútil sa rovno na Janka. Janko pri sebe nemal truhlicu, nemal obranu, nuž len zoskočil z kočiara a utekal, ako vládal. Železný chlap sa iba zarehotal a zavolal za ním:
„Len si utekaj! Mám ja času aj vojsko z truhlice vypustiť, aj pannu si odviesť, kde sám chcem.“ Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami, až dobehol k jednej chalúpke.
Tam bývala ježibaba. Zaklopal a vošiel dnu:
„Dobre viem, pred kým utekáš,“ povedala ježibaba. „Toto je môj psík, Ďalekohľaď. Oddýchni si, pospi si a keď sa bude Železník blížiť, zabreše a ty mu utečieš.“ Tak aj bolo. Keď už bol Železník na míľu od Janka, psík zabrechal, starká mu dala na cestu do kapsy posúch a Janko ušiel.
Dobehol k druhej chalupe a aj tam bývala ježibaba, tentoraz so psíkom Ďalekosluchom. Keď ten tiež brechotom upozornil na blížiaceho sa Železníka, bolo Janovi sa dať na cestu. Aj táto starká mu vložila do kapsy posúch a Janko opäť zutekal.
Keď dobehol k tretej ježibabe, jej psík Mocný takisto zabrechal a Janka už len-len že Železník nedobehol. Dostal aj tu na cestu tretí posúch a utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami až dobehol k moru.
A Železník mu už opäť striehol za pätami! Bol by ho roztrhal. Ale Janko mal múdro svoju červenú plachtu vždy okrútenú okolo pása. Odpásal si ju, rozprestrel a tá ho preniesla bezpečne na druhý breh. Železník nemal tej pary za ním cez more, nuž sadol si tam a vyčkával. Ale aj Janko bol už púťou zmorený. Ľahol si a spal, spal celé tri dni!
Na tretí deň zodvihol hlavu a dobre že od ľaku nezomrel! Z troch strán okolo neho ležali traja psiskovia! Čiahol do kapsy, že im podhodí z tých posúchov a tak ho hádam prepustia. Ale z posúchov ani omrvinky, lebo to tie sa na psov premenili. Nebol to nik iný ako Ďalekohľaď, Ďalekosluch a Mocný, ktorých mu ježibaby na pomoc darovali. Pobral sa spokojný ďalej a traja psi všade za ním. Ako tak išli, prišli do jedného zámku, v ktorom našli iba princeznú, samotnú ako prst. Janko vstúpil u nej do služby, lebo nemala nikoho. Chodil každý deň po tých horách na poľovačku aj so svojimi psami a zámok prichádzal chrániť iba na noc.
A tá princezná chodievala zas každý deň na prechádzky až k moru. Vyzerala ona Železníka, že sa k nej vráti, keď Janka dohoní a roztrhá. Lebo to bola ona, čo sa viezla s Jankom na sobáš. Železník ju dopravil sem i s truhlicou a teraz už len naňho čakala. Na Janka si už nespomínala, ani on na ňu. I dohodla sa so Železníkom ako lsťou Janka poraziť.
Keď raz Janko zaspal, prikradla sa a odviazala mu z pása čarovnú plachtu. Jemu uviazala inú, aby si nič nevšimol. Keď Janko ráno zo zámku do lesa odišiel, previezla cez more plachtou Železníka. Ten sa tri dni na zámku ukrýval, aby Janka v nestráženú chvíľu schmatol a roztrhal, ale jeho verné psiská zakaždým Železníkovu skrýšu odhalili, vlastným telom ju zatarasili a nedovolili mu z nej vyjsť. Až raz ich Janík na princeznin popud na reťaze dal, aby si vraj oddýchli a to veru robiť nemal, lebo Železník len na to čakal. Zamkol ich na tri zámky, aby sa nedostali von a čakal na Janka.
Zatiaľ v hore blúdil Janko, blúdil na nič nemohol natrafiť, iba jedna myška sa mu ustavične plietla popod nohy. Naposledy ju už chcel odkopnúť.
„Ej, Janko, neodkopni že ma, neodkopni!“ ozvala sa myška nástojčivo. „Či ty nevieš, ako tebe draho prichodí tvoja prísaha? A ešte ti drahšie príde, ak sa nepoponáhľaš. Tam na zámku Železník zakladá zámky na tvojich psov, potom sa pustí za tebou a roztrhá ťa na márne kusy. Ponáhľaj sa, aby si dobehol, kým tie zámky celkom nezaloží. Vyškriab sa na tú vysokú vŕbu pri vode. A keď ťa bude železný chlap lákať dolu, zhadzuj mu zo seba, čo budeš môcť.“
Poslúchol Janko myšku a bežal čo mu sily stačili. Ale ako dobiehal, Železník už zakladal poslednú zámku. Nuž sa len na poslednú chvíľu vydriapal na tú vŕbu. Železník vybehol zo zámku ako besný a volal naňho na tú vŕbu:
„Poď dolu, lebo ťa aj s tou vŕbou roztrhám na márne kusy!“ I hádzal na neho Janko všetko, čo mal po ruke, ale ten všetko na franforce roztrhal. V tom sa odtrhol z reťaze Ďalekohľaď a poďho do železného chlapa! Ten ho ale jednou ranou zmárnil.
Odtrhol sa aj Ďalekosluch a odvážne sa aj on bil s chlapom, ale o chvíľu bolo aj po ňom. Napokon sa odtrhol z reťaze Mocný a ten sa bil s obrom takmer pol dňa.
Napokon ho predsa trepol o zem tak, že ostala zo Železníka len tmavá hlina.
Keď sa to stalo, psi ožili a premenili sa na ľudí. Kliatba nad celým kráľovstvom a jastrabmi bola zlomená. Ožil aj zámok, aj tie pusté hory a bolo tam mnoho ľudí. Janko našiel v zámku svoju truhlicu, vypustil z nej stáda, a tie sa už mali kde pásť na vlastnom. A vypustil aj vojsko a s tým sa už nikoho nemusel obávať. A peňazí si vyberal, koľko kedy chcel, už nemusel trpieť biedu. Poslal si po matku a oženil sa s tou najkrajšou dievčinou v celej krajine.
A Železník? Toľko sa tam tej hliny z neho navalilo, že z toho povstal celý vrch. Ale hlina bola iba na povrchu. V hlbinách vrchu sa ukrývali bohaté ložiská medenej rudy a železa. Od tých čias nazývajú ten vrch Železníkom a ťažili aj ťažia v ňom železnú rudu.